…. keď je Spišský extrém, extrém len keď si to pripustíš … ;)

… lepší pocit z Extrému  😎 …

Minulý ročník Špišského Extrému sa mi vryl hlboko do srdca …. a do svalov  😆 a preto som sa rozhodla absolvovať tento pretek opäť. Na jednej strane hlavne preto, že ma tieto “ultra” a “extra” veci bavia čím ďalej tým viac. A na strane druhej, patrilo by sa obhájiť minuloročné prvenstvo, aby sa nepovedalo, že to bolo len “šťastie nováčika” 😀 . 

Samozrejme ako každý môj pretek, ani tento sa nezaobíde bez nejakého úvodného adrenalínu. Pre tento ročník v podobe príchodu “o 5 min. 12”, alebo lepšie povedané 7:47  😆 (štart o 8:00 poz. :D). Ja, čo vždy pred pretekom stepujem už hodinu pred štartom na mieste určenia :-D. Tak teraz za 13 min. stíham zázraky – registráciu, prezlečenie, záchodky, balím ruksak, zhrabnem bike a predieram sa na štart. 7:59 dokonca stíham aj fotku “zo štartu” s Rišom (môj minuloročný spolubojovník). A môžeme ísť na TO.

Tak a je odštartované, trošku väčšia tlačenica, lebo tento ročník sa organizátori rozhodli otvoriť aj 111 km trať. Napriek hektickému príchodu, sa mi ide až podozrivo dobre.  Úvodné km po asfalte sú parádne, snažím sa dostať čo najviac dopredu, aby v separačných kopčekoch nebola až taká tlačenica. Pred kopčekom v ktorom sa mi minulý rok rozladila prehadzovačka … mám trocha rešpekt, ale chvalabohu môj nový “kôň” funguje ako švajčiarske hodinky, tak dúfam, že mu to vydrží až do konca preteku.

Počasíčko je ideálne, je zatiahnuté, teplota akurátna. Má síce pršať, ale nie sme predsa fajnovky :D. Prvých 12km sa mi ide fantasticky, dokonca si vychutnávam krajinku, čo sa minulý rok povedať nedalo :D. Ani sa nenazdám a už som pri tuneli. Všetci sa zase na prechod tunelom opäť vyzúvajú :D, no ja volím svoju stratégiu nevyzúvať sa. Len pre tento krát si ale celý tunel pekne odšlapem po okraji, lebo som si šikovná nestihla pripevniť svetlo. Tak pre istotu na pešo. Tma je tam teda poriadna.

V závere ale radšej nasadám na bike. Ešte v tuneli počujem Riša ako spomína nejaký výťah. Nechápem o čom točí, ale keď konečne stúpim na pevnú zem a zdvihnem hlavu, je na moje prekvapenie o “lezeckú stenu” opretý rebrík. No skvelé, už ma nemusia chalani vyťahovať hore. Takže fakt, budúci rok očakávame ten výťah 😀 – predsa len roky pribúdajú :-D. Tak už len zostáva vytlačiť bike na lúku a môže sa ísť. Chvalabohu, že sa nemusím zdržiavať s obúvaním.

Získavam aký-taký náskok. Dlhé úseky idem sama. Našťastie mám konečne GPSko, ale aj napriek tomu sa mi podarí pár krát poblúdiť  😆 . Skrátka 1000míľ zanechalo na mne stopy. Honzu Kopku mám stále v hlave 😀 – treba isť vždy tou najhoršou cestou, kto vie – ten vie a kto nevie po míľach pochopí  😆 

Konečne prichádzam na Čingov. Doplním vodu – pre istotu, a pokračujem ďalej. Presne o 11.00 začína pršať, predpoveď nesklamala. Opäť trochu poblúdim, našťastie na mňa nejakí chalani zakričia, že idem zle. Dáždik je zatiaľ príjemný, taký osviežujúci. Zatiaľ žiadne blato a veľké kaluže. Konečne po 3 hodinách a 40 minútach prichádzam na Tomášovský výhlad. Krása, čas rovnaký ako minulý rok  ;-).

… keď nie je v raji ako v raji …

No a už je to tu. Vstupná brána do Slovenského raja a obávané dlhé stúpanie na Glanc. Dáždik pomaly, ale isto prechádza do celkom slušného dažďa. No ale čo už, aj takýto býva pretek.  Narozdiel od minulého ročníka tentokrát na ceste hore nezavadzajú žiadny turisti. Až podozrivo dobre sa mi šliape na tento psychiatrický kopec. Neviem či to je tým, že nie je horúčava, alebo tým, že pre mňa každý kopec, ktorý si už raz vyjdem sa zdá na druhý krát kratší a “jetelný”. Dokonca ani nepindám na toto stúpanie. Asi preto, že žiadne kŕče ma nepostihli 😀 .

Všade ticho, nikde ani nohy. Asi v polovici dobieham bojovníka Jančiho s kamarátom, tak chvíľu ideme spolu. Prší nám už poriadne a vyzerá, že aj dlho bude. Ale ja stále verím predpovedi, že o 13:00 v Dedinkách pršať prestane. Nechápem, napriek zlému počasiu počet turistov geometricky narastá. Blázni …. ale čo si budeme hovoriť, my sme ešte väčší  😆 No a prichádza dlhý zjazd na Palcmanskú mašu.

Lejak, je výdatný ako dva stúpania, ktoré nás ešte čakajú. Idem radšej opatrne, vysypať sa nechcem. Terén čím ďalej tým náročnejší. A najhoršie na tom je, že teplota klesá a ja si necítim prsty na nohách a ani na rukách. Ani neviem ako vlastne brzdím  😆 . Šťastne bez pádu sa dostávam na asfaltku kde ma čaká ešte jedno malé prekvapko. Stádo oviec v krásnom úseku – z jednej strany skalná stena, z druhej strany potok. Pre mňa patová situácia :D. Ale v tom bača niečo zrúkne na psov a ovce sa ako na povel odsunú na pravú stranu. No čo Vám poviem  😆  skoro mi oči vypadli 😯 .

Lejak síce ustáva, ale následky niekoľko hodinového dažďa zostávajú- mláky a blato… a veľa blata :twisted:. Pri poslednom zjazdíku do dediny som vyskúšala aj jeho kvalitu, našťastie nič vážneho sa nestalo. Po 6 hodinách a 20 minútach prichádzam na Palcmanskú mašu kde ma znova čaká support Feri. Tentokrát sa už nezdržujeme s mapami. Prehodíme pár slov a že si ma pozrie na Súľovej a potom už len čaká v Poráči. Takže makám ďalej.

… nie je to až také zlé …

Krása a nádhera s príchodom do Mlyniek vychádza slnko, dres vyschol a dokonca si začínam cítiť prsty. Tak môžem spokojne začať stúpať na Súľovú. A zase sama, …..a preto je tu čas na spev. Spoločnosť mi síce robia rolničky, ale mám pocit, že potrebujem robiť väčší hluk. Pre tento ročník to vyhrala Zuzana Smatanová a jej : “Horou, tep môjho srdca túži večne znieť, horou, hlas nesie sa …. ozvenou, horou, ňou túžia ľudské ústa onemieť, horou, horou, horou…..”

Síce jej kvalite sa ani zďaleka nevyrovnám, ale našťastie široko ďaleko nikoho, takže nikoho spevom nezabijem :D. Ja to nechápem, ale ide sa mi fakt skvele. Dúfam, že podobné bude aj pri stúpaní na Grajnár. Neviem či ma míle tak zocelili, ale stúpania ma nejako neubíjajú a ani strach nie je taký čo minule :D.

Hádam ako nikdy si užívam  asfaltové a šotolinové zjazdy, dokonca sa mi to ani neráta, ak sa rýchlosť nepribližuje k 50tke. Po zjazde prichádza za odmenu Grajnár. Úvod ako inak, na pešo… a na prvej obracačke šup na bike, a ide sa ďalej….. Nechápem, čo som tu minulý rok ronila slzy :D. Veď je to “jetelné” :D. Premávka sa pomaly zhusťuje, už sa tu stretávame viacerí. Prehodíme pár slov a každý si rieši svoje myšlienky.

Stúpanie si spríjemňujem premýšľaním o jedle čo nám pripravili v Poráči. Dúfam, že to nebudú zase mašličky :D. Už som pojedla takmer všetky zásoby a ešte ma čaká 40 km. Zostáva už len voda, či ani tá? Chválabohu, z Grajnára už len pekný zjazd do Nálepkova. V starej známej krčmičke doplním ešte vodu, a smelo sa môžem zahryznúť do asfaltového kopca do Závadky.

V nohách už trochu cítiť prejdené kilometre a aj reťaz podozrivo škrípe. Slnko sa mi opiera do chrbta a neskutočne hreje. Tak už len toto pretrpieť a za Závadkou to už bude snáď lepšie…..či?  Do Poráča je to už fakt len pár kilometrov, ale toto posledné “loudanie” sa po lese Na dieloch ma vážne nebavíííí.

O 19:30 slávnostne prichádzam do Poráča hladná ako vlk. Zlúpem cestoviny …. lebo to chvalabohu tento ročník  nie sú mašličky :). Niekoľko minút po mne prichádza aj kamoš Slávo so slovami “Ty si toho roku nejaká rýchla…”  Jasan, lebo idem sama 😆 …. s GPSkom a s rolničkami 😆 Rýchlo prehodím dres a ponáhľam sa ďalej, veď potrebujem ešte uraziť čo najviac kilometrov do tmy.  A potom príde test mojej odvahy 😕 .

Ako hovorím nie je čas, strácať čas a preto vyrážam ešte za svetla. Kým sa ešte veselo môžem kochať prírodou, keďže minulý rok som okrem divej svine nevidela nič. Cesta je samá kaluž, tak som rada, že na ňu vidím. Do západu slnka sa mi podarí uraziť celkom pekný kus cesty. Z Krompachov je to pohodová jazda. Dokonca som prekvapená z okolitej prírody, lebo minulý rok sme tu s Lukášom išli v úplnej tme a ja som mala pocit, že sa neustále pohybujeme niekde v hore alebo v lese. A teraz sú to viac menej lúky :D.

… test odvahy …  🙄 

Padá tma a ja zapínam svetlá. A je to tu….. test odvahy sa práve začína…..Stále idem sama a nikoho nestretám… a to je čas na spev resp. hulákanie po hore 😀 …. Horou tep môjho srdca lalalala la……horou, horou, horou…..už ma čaká len jedno dlhšie stúpanie, ktoré napočudovanie vyjdem na biku…. adrenalín robí zázraky 😀

Dokonca aj zjazd dávam slušnou rýchlosťou a to tiež len preto, že poriadne nevidím. Občas ma síce “spomalí” blato, ale stále sa to zaobíde bez ujmy…. ešte …km a môžem sa tešiť z asfaltovej záverečnej cesty  do Spišskej. Šťastná prešťastná so slzami na krajíčku si to valím po stredovej čiare do  Svitu …. boooože ja som to dala, neverííím, len pred dvoma týždňami som sa vrátila z mílí. Ani som netušila, že telo tak rýchlo zregeneruje a že sa mi pôjde v takej pohode.

V Spišskej ani nezastavujem na križovatkách na červenú…. lebo nie je čas, strácať čas 😉 . Do cieľa prichádzam 3 minúty pred polnocou. Dala som to za 15 hodín 56 minút a pokorila som svoj minuloročný čas takmer o dve hodiny  ….. Pre mňa ale najväčšou výhrou je, že som to prešla celé sama a prekonala tak svoj veľký strach… lebo … a zase sa budem opakovať, “všetko sa dá, záleží len na tom ako veľmi to chceš….”.

V mieste cieľa to normále žije, bar je plný ľudí a čaká sa ešte na víťaza kategórie 333. Ani nedávam dole prilbu a ruksak a bežím do baru na pivo, na ktoré som si robila chuť posledných 8 hodín :D. Dostávam k tomu ešte aj rezeň so šalátom…..jaaaj aká to fajnota …. energiu treba doplniť  😀 .

Krása, nádhera, zase je to najvyšší stupienok  8-). A na moje obrovské prekvapenie šialená cena za prvé miesto 😀 … extrémna …. ako sa patrí na takýto pretek  :-P. Pretek som si opäť užila a  výhru ešte viac 😆 😈 .Takže veľká vďaka všetkým organizátorom, a všetkým ľudom, ktorí za týmto skvelým podujatím stoja. 

 

V neposlednom rade najväčšie ďakujem môjmu priateľovi za obrovskú podporu  😉 

TK                                                                                                                   

 

Autor: tkfitcentrum

Som zanietená cyklistka a inštruktorka Spinningu a skupinových cvičení. Motivujem ľudí k tomu, aby zlepšili svoju kondíciu, zdravie a dosiahli vysnívané ciele a méty. Už viac ako 5 rokov si žijem svoj sen, a môj sen žije vďaka mne. Viac informácii o mne nájdete tu.